Blue Öyster Cult – The Symbol Remains

Americká legenda Blue Öyster Cult patrila v prvej polovici 70. rokov k tým najoriginálnejším hardrockovým zoskupeniam na tejto planéte. Po dlhých devätnástich rokoch vyšiel tento rok ďalší radový album – The Symbol Remains, aby nám kapela dokázala, že ešte nepatrí do starého železa. Nepatrí?

Povedzme si hneď na úvod, že nie, nepatrí. Môj vzťah k nej je lemovaný koncertnými albumami, ktoré mám nesmierne rád a z ostatnej tvorby mám dva dvojdiskové výbery, ktoré mapujú všetko podstatné i nepodstatné. Kým na prvých troch štúdiovkách hrala to, čo ma oslovuje najviac, po úspešnom diele Agents Of Fortune (1976) sa jej prejav začal výrazne zjemňovať a v 80. rokoch to bol už len tieň niekdajšieho giganta tvrdého rocku. Aby som len nekafral, aj v ôsmej dekáde minulého storočia si kapela zachovala svoju melodickú jedinečnú tvár a koncertne akoby ani nenastal posun. Aj komerčné kúsky zneli naživo brutálne.

Keď som zachytil informáciu, že nový album je na spadnutie, potešil som sa. Aktuálny album opantávalo nadšenie, vraj ide o bravúrny návrat do 70. rokov. Úprimne, nie je tomu tak. Kapela v štrnástich skladbách cca hodinu mixuje takmer metalovú náladu so svojim prejavom z 80. rokov (napr. skladba Box In My Head), a tak tu máme pár metalických skladieb (Stand And Fight) a za priehrštie rockových normálnych kúskov (The Return Of St. Cecilia) a dôjde i na balady (Florida Man). Niekedy až na hrane hairmetalovej únosnosti (Tainted Blood). Musím sa priznať, že mi tie metalové presahy nesedia. Už v úvodnej skladbe That Was Me krásne počuť, že je to také… nasilu. Po prvom vypočutí sme sa so ženou zhodli, že je album akýsi nemastný-neslaný. Lenže ja som za tie roky odolný a vytrvalý poslucháč, nuž som opakovane nasával a nasával, až som napokon našiel i pozitíva. A o tie sa s vami podelím.

Prvým plusom je gitarová istota dvojice Bloom-Dharma. Ešte aj spievajú ako zamladi, nuž je cítiť, že je to stále autentická kapela a nie coverband, paródia na seba samých. Niektoré skladby majú v sebe v dobrom to najlepšie z 80. rokov, a teda chytajú za citlivé orgány podobne ako napríklad Burnin’ For You. Je to hlavne citlivý slaďák Secret Road.

K tomu lepšiemu patrí napríklad melodická skladba Edge Of World, ale aj temný kúsok The Alchemist, ktorý sa atmosférou blíži k niekdajším vrcholom kapely. Najlepšou skladbou na albume je tá posledná. Fight má konečne výrazný gitarový nápad, text je síce pomerne strohý, ale funguje v rámci organickej symbiózy hudby a slova. Skrátka, aspoň jedna skladba sa vymyká z jednotvárnej masy a to je super!

Keďže 80. roky nie sú môj vysnívaný dátum k návratu strojom času, tak sa chtiac-nechtiac musím zmieriť s tým, že tento album má u mňa hendikep. Plus mám pocit, že nápady už nie sú, čo bývali. Napriek tomu The Symbol Remains nie je zlý. Pokiaľ máte radi melodický rock s občasným presahom k metalovému soundu, je možné, že sa vám toto dielo zapáči viac ako mne. Z tohoročných diel starých bardov je na tom lepšie ako napríklad Deep Purple, ale na Nektar alebo Wishbone Ash sa nechytá. Rozhodne sa však s opakovaným počúvaním stáva čoraz presvedčivejším, a preto mu nasúkam poctivé tri hviezdy.

Skladby:

  1. That Was Me 3:18
  2. Box In My Head 3:46
  3. Tainted Blood 4:17
  4. Nightmare Epiphany 5:30
  5. Edge Of The World 4:52
  6. The Machine 4:14
  7. Train True (Lennie’s Song) 3:57
  8. The Return Of St. Cecilia 4:12
  9. Stand And Fight 4:48
  10. Florida Man 4:08
  11. The Alchemist 6:00
  12. Secret Road 5:24
  13. There’s A Crime 3:37
  14. Fight 3:12

Zostava:
Eric Bloom: gitara, klávesy, spev
Buck Dharma: gitara, klávesy, programovanie, spev
Richie Castellanogitara, klávesy, programovanie, spev
Danny Miranda: basa, vokály
Jules Radino: bicie, perkusie, vokály
a
Albert Bouchard: vokály, kravský zvon, perkusie (1)
Andy Ascolese: klávesy (4, 10), piano (11)
David Lucas: vokály (5, 6, 10, 12), kravský zvonec (14)
Phil Castellano: harmonika (7), vokály (9, 10), tlieskanie (10),  programovanie zboru (12)
Kasim Sutton: vokály (8, 13)
Steve La Cerra: vokály (9, 10), tlieskanie (10)
Kevin Young: vokály (9, 10), tlieskanie (10)
John Castellano: vokály (10)
Jeff Nolan: theremin (10)

The Symbol Remains Book Cover The Symbol Remains
Blue Öyster Cult
hard rock
Frontiers Records
2020
CD (Frontiers Records, 2020)
14

2 názory na “Blue Öyster Cult – The Symbol Remains”

  1. Dneska se často setkávám s recenzemi, kdy nadšený obdivovatel starých skupin jim sype hvězdy z rukávu jen za to, že ještě něco dokázaly vydat. Z úcty, za zásluhy, z protekce, nebo tak nějak. Nekritické rozdávání hvězd za nic ničí hodnověrnost takových textů. A snižuje i důvěryhodnost pisatelovu.

    Velmi si vážím Hejkalovy střízlivosti, s jakou dokázal přistoupit k hodnocení. Věcný text, kde je zmíněno vše podstatné. Dokážu vnímat i jeho recenzentský postoj jako přesvědčivý. Korelace mezi textem a hodnocením je zachována. Musím říct, že mě to nesmírně potěšilo. Zachovat si smysl pro realitu není snadné. Rozebrat klady i zápory a adekvátně tomu desku oznámkovat, to je vzácné umění.

    Díky!

    (podotýkám, že BLUE ÖYSTER CULT neposlouchám a desku neznám, jen mne pozitivně zaujal přístup recenzenta)

    1. Nuž, som rád, že ti môj text niečo dal. Ja som veľmi opatrný voči novým dielam, čo je možno tiež chyba. Rád som pred koronou chodil na koncerty týchto veteránov, to je nostalgia a zväčša sú ďaleko energickejší, dravší a presvedčivejší než dnešní, podstatne mladší, akože rockeri.

      Neviem, prečo sa dnes, ovešaní toľkými technickými vymoženosťami, že sa nezmestia na pódium, poprípade samplujú a playbackujú o dušu, nedokážu mlaďasi ani len priblížiť kombu Marshall-buster-gitara a energie z nich ide menej ako z vegána po šichte v bani.

      Preto som rád, že starí borci ešte hrajú, ale ich albumy sú pre mňa iba občasným spestrením. Napriek tomu ma vždy poteší, keď sa prekonajú. Ten Years After s A Sting The Tale alebo John Mayall – Tough, preto sa oplatí žiť.

Pridaj komentár