Blues na letné časy

Každý, čo pátra po koreňoch hardrockovej muziky, by mal časom naďabiť na debutový album americkej kapely Blue Cheer. Dámy a páni – Vincebus Eruptum!

Kebyže som mal niekedy zostaviť rebríček piatich najlepších albumov všetkých čias, ktoré by som si so sebou vzal na pustý ostrov, boli by medzi nimi moje najväčšie srdcovky. Albumy, ktoré ma zasiahli v správnom čase i priestore. Diela, ktoré ma pripútali k rockovej muzike 60. a 70. rokov minulého storočia. Jasné, možno namietať, že vybrať tak málo z toľkých výnimočných diel je nemožné. Ja však viem celkom presne, ktoré by to boli. Aj keď mám desiatky ďalších favoritov, toto sú diela, bez ktorých by som nebol tým, čím som. Jethro TullBenefit (1970), MountainLive (The Road Goes Ever On) (1972), Wishbone AshWishbone Ash (1970), Quicksilver Messenger ServiceQuicksilver Messenger Service (1968). A Vincebus Eruptum (1968).

Písali sa hlboké deväťdesiate roky a ja som sa obetoval na oltári puberty. V rámci hľadania niečoho, čo by ma odlíšilo od všetkých a všetkého, dostal som nápad naučiť sa hrať na bicie nástroje. Nakoľko otec práve vtedy predstieral funkciu manažéra u vtedy ešte prakticky neznámej skupiny Dorian Gray, nebol problém chodiť na ich skúšky do Juventy o hodinu skôr a trošku si zabúchať pod dozorom Borisa Brnu alias „dorianovského“ bubeníka. Zároveň som začal hltať rockovú muziku a lustrovať domácu kazetotéku i videotéku. A práve na nejakej ošúchanej „véháeske“ som natrafil na neskutočne výživnú sériu videoklipov. Vanilla FudgeYou Keep Me Hangin’ On, Deep PurpleHallelujah, Iron ButterflyIn A Gadda Da Vida, James GangWalk Away atď. Čo ma však odrovnalo, bolo video Summertime Blues od Blue Cheer. Trojica chuligánov, ktorým pre vlasy nebolo riadne vidieť do ksichtov, sound, ktorý by rozdrvil nielen steny Jericha, ale asi aj diamantovú horu, neskutočné! Toto je ono:

Akonáhle som začal budovať svoju zbierku cédečiek, jednou z prvých akvizícií sa stal album Vincebus Eruptum. Názov som vyhľadal vo Vlčkovi, resp. jeho knihe Rock 2000. Zhodou okolností som niekedy koncom roka 1994 náhodou objavil obchod Roxy na Vysokej v Bratislave, bez ktorého by moja zbierka nikdy nevznikla. Predavač Peter, naslovovzatý expert na rockovú muziku, na mňa neveriacky pozeral, keď som sa dostavil k pultu s kasou a v ruke zvieral cédečko od Repertoire Records z roka 1994, na ktorom sa skvel práve debut Blue Cheer. „Vieš, čo to je? Naozaj to poznáš?“, nemohol uveriť hľadiac na plantovsky vlasatého mlaďasa s tričkom The Exploited. Hrdo som súhlasne kýval hlavou a tento spriaznený obchodný vzťah trvá dodnes. Ale k veci! Netušiac, čo ma čaká, som doma vložil nosič do veže a stlačil play…

Otrepaná fráza – muzika, ktorá ti zmení život – prebehla v priamom prenose počas tej polhodiny, ktorú lemovalo šesť absolútne nedostižných tvrdých, psychedelických, nekompromisných a kyselinových skladieb. Ani teraz, prakticky po štvrťstoročí intenzívneho archeologického výskumu rockovej muziky, nie som schopný udať čo i len jednu ďalšiu dosku, ktorá by sa jej vyrovnala. Iste, do blízkosti tohto majstrovského diela si automaticky priraďujem aj albumy Gun (1968) od Gun, Kingdom Come (1970) od Sir Lord Baltimore alebo hoci Growers Of Mushroom (1970) od Leaf Hound. Je to skrátka muzika, ktorá sa s ničím nepára a je ostrejšia ako katana. Akonáhle sa zatne do duše, nie je možné sa z nej vyliečiť. Kto by to aj chcel, všakže? Ale neopakovateľný originál Vincebus Eruptum je len jeden!

Blue Cheer rozpitvali blues do takej drsnej a psychedelickej podoby, že nemohli pochádzať odinakiaľ, než zo San Francisca. Tri coververzie (Summertime Blues, Rock Me Baby, Parchment Farm), tri vlastné kompozície (Doctor Please, Out Of Focus, Second Time Around), všetko prakticky bez akýchkoľvek snáh o nejakú zvukovú uhladenosť… Musí sa to počuť, takéto vražedné šialenstvo, rockový amok rozmerov Veľkého tresku, už nevyprodukoval nikto! Bluesové štandardy o blues ani nezakopli, vrstvenie sfetovaných gitár podporuje basová vŕtačka a bicie hrané vo veľkej miere cez prechody a kotle… Inými slovami, všetko duní s DNA hromobitia v krvi. Na záver sa dostaví aj bubenícke sólo, pri ktorom sa na chvíľku pristavím. Pokiaľ ste sa niekedy učili hrať na bicie, určite ste naďabili na jav zvaný vírenie. Môžete sa ho učiť dvomi spôsobmi. Buď púšťate paličky na blanu bubna (napríklad rytmičáku) a necháte ich voľne odrážať, čím docielite želaný šum, alebo sa prácne naučíte striedať údery ľavej a pravej ruky v dvojiciach (dvakrát udrie ľavá ruka-dvakrát pravá), až to zvládnete vo veľkej rýchlosti a pravidelne, docielite úžasnú zvukovú hradbu. Whaley nič z toho nerobí, a predsa to miestami znie, akoby udieral každou rukou na striedačku trikrát po sebe. Netreba dodávať, že mi spôsobil na počiatku mojej bubeníckej kariéry nejednu bezsennú noc, kým som prišiel na to, že to nie je pravda.

Vincebus Erruptum – pre mňa najzásadnejšia doska rockovej histórie. Nikdy sa ho nepodarilo prekonať ani len samotnej kapele, nieto ešte niekomu inému.

Skladby:

  1. Summertime Blues 3:45
  2. Rock Me Baby 4:20
  3. Doctor Please 7:50
  4. Out Of Focus 3:56
  5. Parchment Farm 5:48
  6. Second Time Around 6:18

Zostava:
Dick Peterson: basa, spev
Leigh Stephens: gitara
Paul Whaley: bicie

Vincebus Eruptum Book Cover Vincebus Eruptum
Blue Cheer
hard rock, heavy psych rock
Phillips
1968
LP, CD
6

4 názory na “Blues na letné časy”

  1. Nikdy jsem moc nebyl na tvrdou muziku, ale když se to umí podat… Vincebus Eruptum, to je pecka na solar a rána mezi oči v jednom. Hýčkám si High Fidelity, letos padesátiletý… Na svůj věk vypadá a hraje náramně (chtělo by se dodat, že to máme společný, ale já na nic nehraju…).
    Každopádně díky za bezva počtení!

Pridaj komentár